Už som si zvykla, že mi pošta, vrátane novín, chodí o denne okolo 14.30, takže súťaže, v ktorých je čas dôležitý, vynechávam. Vedˇ viem, že naša milá pani poštárka má veľký rajón. Zvykla som si aj na to, že kedˇ prší, noviny sú mokré. Pani poštárka mi vysvetlila, že je to pre poštu problém neriešiteľný, sťažnosť by vraj bola zbytočná. Nezaváži ani to, že noviny namočia aj ostatnú poštu. Zmierila som sa s osudom, vedˇ inde plávu celé domy, mne len pošta. Nevadil mi ani dnešný odkaz o uložení doporučenej zásielky, vedˇ odkialˇmala pani poštárka vedieť, že dnes som výnimočne ani nos z domu nevystrčila - až kým som si nešla na poštu pre onú zásielku. Aj pani na pošte v okienku uložených zásielok mi milo vysvetlila, že k nej môj list dorazí až o dve hodiny. Mám vraj skúsiť u svojej pani doručovateľky. To som aj urobila, pretože predstava dvojhodinovej prechádzky po meste vôbec nenadchla moje tri ratolesti. Dvere do miestnosti doručovateľov. Klopem prvý krát. Nič. Druhý krát. Zmena nenastala. To nevydržala moja štvorročná dcéra a zaklopala. Hundranie, ale dvere sa otvárajú a ozýva sa najľadovejšie prosím, aké dcéra v živote počula. Slušne sa opýtam na moju milú pani doručovateľku. Ešte neprišla a nie je známe, ked príde. Dˇakujem hovorím opäť zavretým dverám a rozmýšľam o slove služby. O dve hodiny som si u milej pani pri okienku vyzdvihla môj list...
31. mar 2006 o 18:06
Páči sa: 0x
Prečítané: 756x
Aj keď som si už zvykla...
O tom, ako ma zase raz pošta /ne/prekvapila
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)